Rozhovor s pánom primátorom

Richard Raši, vyštudoval medicínu, v súčasnosti je primátorom mesta Košice a zároveň poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Má 46 rokov, je ženatý a má 3 deti. Naši redaktori ho poprosili o rozhovor do školského časopisu a on ich želaniu ochotne vyhovel.

Čo vám prvé napadne, keď sa povie základná škola?

Mne napadne prvý ročník a moja prvá triedna učiteľka. Sú to príjemné spomienky na veľké prestávky alebo na výlety, či úžasné lyžiarske zájazdy. Museli sme sa prezúvať, ak sme to neurobili, dostali sme poznámku do žiackej knižky.

Ktoré boli vaše najobľúbenejšie predmety?

Bol som čistý jednotkár na základnej aj na strednej škole. Samozrejme ma bavila telesná, asi ako každého,  ale darilo sa mi v matematike aj v prírodovedných predmetoch. Najviac som sa trápil so slovenčinou a keďže bola ruština povinný predmet, tak aj s ruštinou. Z diktátov som takmer nikdy nemal jednotku.

Ste v kontakte s bývalými učiteľmi alebo spolužiakmi?

Jednu pani učiteľku stretávam na akciách pre seniorov, učila ma v treťom ročníku. Spolužiakov stretávam asi piatich, jeden z nich dokonca pracoval na Magistráte.

Ako pokračovalo vaše štúdium po skončení ZŠ?

Išiel som na Gymnázium Šrobárova. Vtedy bolo len päť gymnázií, toto bolo z tých lepších, ale pravý dôvod, prečo som naň išiel bol ten, že tam bolo dovolené nosiť rifle.  Druhý dôvod bol, že som býval na Kuzmányho a do školy som to mal asi 100 metrov.  A tiež úspešnosť prijatia na vysokú školu bola veľmi vysoká práve z tejto školy. Prijímacie pohovory som nemusel robiť, keďže som mal čisté jednotky.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium medicíny?

Poviem pravdu, tak ako som išiel na „Šrobárku“ kvôli rifliam, tak v rámci demokracie v rodine mi mama povedala, že si môžem vybrať medicínu alebo architektúru, pretože obaja moji rodičia sú architekti.  Mama chcela byť lekárka, ale keď uvidela operáciu oka ešte na strednej škole, rozhodla sa radšej pre architektúru. Nemal som prirodzený talent na kreslenie alebo modelovanie, preto som sa rozhodol študovať medicínu. Bolo to v roku 1989 (v čase Nežnej revolúcie, pozn. red.). Úvod do štúdia bol veľmi príjemný, lebo sa málo učilo. Chodili sme protestovať, štrngať kľúčmi. Bolo to krásne obdobie, aj keď prelomové s veľkými zmenami.

Mnohí z nás uvažujú o medicíne, je to náročné štúdium?

Je náročné, ale zároveň aj neuveriteľne krásne. V medicíne prichádza okamžite pocit dobre vykonanej práce, keď zachránite život, alebo sa vám podarí niekoho vyliečiť. Robil som úrazovú chirurgiu, kde vám prinesú pacienta po havárii, alebo po ťažkom úraze. Mnohokrát sme týchto pacientov, ako sa hovorí „vytiahli hrobárovi z lopaty“ a ten dobrý pocit uspokojenia prišiel veľmi rýchlo. Štúdium je ťažké, preto medicínu študuje viac dievčat ako chlapcov.

Prečo ste sa rozhodli vymeniť medicínu za politiku?

Robil som úrazového chirurga a zároveň lekára futbalistom FC Lokomotíva a hokejistom HC Košice. Neskôr som sa stal námestníkom riaditeľa vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach. V roku 2007 som sa stal riaditeľom bratislavskej nemocnice asi na rok a pol. Vtedajší minister zdravotníctva odstúpil pre zdravotné problémy a keďže v Bratislave máte ku všetkému blízko, bol som oslovený s ponukou, či nechcem byť minister zdravotníctva. Dovtedy som vôbec nebol členom žiadnej politickej strany. Nadišli voľby primátora Košíc a v roku 2010 som bol zvolený. Bolo to netypické, nešiel som cielene po kariérnom rebríčku, v politike som sa zrazu objavil.

Ktoré z týchto povolaní je najnáročnejšie?

Najťažšie je, nech sa nikto neurazí, primátor mesta, druhé v poradí riaditeľ nemocnice a tretie minister zdravotníctva. Povolanie lekára je úplne iné.

Chceli by ste sa vrátiť k medicíne alebo plánujete zostať v politike?

Keďže som robil chirurgiu, asi by som sa k nej nemohol vrátiť. Chirurg je dobrý iba vtedy, ak operuje každý deň. Je to nielen o vedomostiach, ale aj o zručnostiach. Keby som sa teraz vrátil k medicíne, tak by som pacientov ohrozoval, pretože tie zručnosti už nemám. A čo sa týka politiky, netrúfam si predpovedať dlhodobú budúcnosť.

Aké vlastnosti má mať lekár a aké politik?

V každom povolaní je veľkou výhodou pracovitosť, pevná vôľa a schopnosť obetovať voľný čas pre svoju prácu. Moja manželka je lekárka, poznáme sa od roku 1992, každý deň niečo študuje a baví ju to. Čiže je to o tom, aby človek vládal, aby sa tomu obetoval a aby to zároveň robil aj s radosťou.

Ako trávite svoj voľný čas?

Keď mám nejaký voľný čas, som s rodinou. Ak sme v sobotné predpoludnie v Košiciach, tak sa ideme prejsť do mesta. Niekedy sme už o ôsmej ráno v meste. V nedeľu doobedu zvykneme chodiť na túry po okolí Košíc. Alpínka, Jahodná, Bankov sú také naše miesta, kam chodíme pravidelne. V sobotu poobede až do noci a v nedeľu poobede do večera bývajú nejaké akcie – športové, kultúrne podujatia v meste, ktorých sa zúčastňujem.

Venujete sa aktívne športu?

V utorok a štvrtok skoro ráno od pol siedmej a v nedeľu večer cvičím vo fitku, pretože sa dobre cítim. Ak mi zvýši čas, idem si zabehať v okolí môjho domu. Dĺžka trasy je do piatich kilometrov.

Aké športy obľubujete?

Dlhé roky som robil judo, od desiatich rokov až do tretieho ročníka na vysokej škole. V telke mám rád všetky športy – atletiku, lyžovanie, futbal, hokej. Každý šport si rád pozriem, keď mám čas. Ak vyhrávame, teším sa, ak prehrávame, som nervózny a prepnem. Niekedy mám pocit, že keď zapnem telku, tak dostaneme gól. Keď sa mi to stane, tak televízor hneď vypnem a potom zistím stav zápasu na internete. Ak sa stav zmení a vyhrávame, tak sa opäť vrátim k televízoru.

Plánujete niektoré školy zrušiť?

Kritická hranica je okolo 200 žiakov na školu v meste. Potom máme školy v bývalých obciach, ktoré sa pričlenili k mestu a v nich je počet 200 žiakov bežný. Vaša škola takýto problém nemá, lebo sídlisko Terasa je fajn, škola má dobré meno, dobré vyzerá, pretože keď idem z Jahodnej peši domov, tak si všímam, že je pekne zrekonštruovaná. Máte tiež kvalitné výsledky, takže je to dobré. Tam, kde sú školy prázdnejšie, časť priestorov prenajímame.

Košice zažívajú rozmach, ste spokojný s napredovaním mesta?

Ja som spokojný, ale to nie je podstatné. Vždy sa môžete dostať do fázy, že vy budete s niečím spokojný a všetci okolo vás nebudú. Boli tu Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, Európske hlavné mesto kultúry, Európske mesto športu, bude sa organizovať Olympiáda mládeže, začala sa výstavba štadióna, tiež Národného tenisového centra, otvorila sa plaváreň Červená hviezda. Máme tu veľmi veľa podujatí od Košických Vianoc, rôzne festivaly, Leto v parku, Gurmánfest, Medzinárodný maratón mieru, Bielu noc, to ľudia vnímajú a hodnotia pozitívne. Tiež ale máme veľa problémov, ako každý iný. Prichádzajú do Košíc noví investori. Oblasť informačných technológií máme tak rozvinutú, že už nemáme toľko ľudí, koľko by bolo potrebných. Čiže vzdelaní v tejto oblasti nájdu prácu okamžite. To je veľmi dôležité, pretože keď tu ostanú ľudia žiť, budú mať deti, mesto nebude starnúť a bude sa rozvíjať.

Aký je váš názor na súčasné školstvo v meste?

Je tu dostatok alebo prebytok škôl?

Z hľadiska kraja aj Slovenska sú košické školy vyššie a lepšie hodnotené. To je pre nás podstatné. Myslím si, že máme kvalitných učiteľov, kvalitné školy. Musíme si rovno povedať, že máme aj  Luník IX., kde je najväčšia základná škola na Slovensku ale aj s najhorším priemerom na Slovensku. To tiež ovplyvňuje tabuľky, ale sme radi, že tam tá škola je, pretože je povinná školská dochádzka a je potrebné všetky deti vzdelávať, aby vedeli pracovať a neboli nezamestnaní.

Čo si myslíte o Luníku IX.?

Je to súčasť mesta. Nevieme a ani ho nechceme skryť. Je tu historicky veľmi dlho a je to problém, ktorý musíme postupne riešiť. Ten, kto navštívil nejaké veľkomestá s rôznymi getami, povie, že ten náš Luník IX. nie je až taký zlý

         Ďakujeme za pozvanie, za milú a priateľskú atmosféru, ktorá počas rozhovoru panovala.

Kristína Korytková, Maša Škultétyová

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Katarína Bodnárová

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre