Optimisti a pesimisti

     My všetci v sebe máme niečo, čo pred ostatnými skrývame. Hlavne vďaka ľuďom a spoločnosti, ktorá nás ovplyvňuje.

     Spoločnosť si nás pamätá pod rôznymi menami a slovami, ktoré nám prisúdila. Jedným z prívlastkov, ktorý môžu ľudia spájať s naším menom, je optimista či pesimista. S týmto delením však ja nesúhlasím. Každý optimista niekedy očakáva zlé a pesimista zase dobré. Všetci vieme byť šťastní aj sklamaní, ale nie vždy a pred každým dávame najavo svoje emócie, ktoré práve pociťujeme. Nie vždy je naša vina, ako si nás iní zapamätajú, no ovplyvní to, ako o nás budú myslieť v budúcnosti. Preto nás niekedy prekvapí, keď vidíme večne vysmiateho človeka plakať. Ale prečo? Každý z nás má niekedy potrebu plakať, za niečím smútiť, či na plné hrdlo sa smiať. Akurát nie všetci toho máme prežitého v rovnakom pomere. Myslím, že človek, ktorý si prežil viac zlého, bude očakávať menej dobrého, no to neznamená, že v každom dni nenájde niečo krásne. Je pravda, že ľudia sú rozdielni. Aký by bol potom svet? Jednotvárny. Niekto môže vidieť krásu medzi kvetmi, niekto medzi kvapkami dažďa. Ale aký je medzitým vlastne rozdiel, ak je človek šťastný? Alebo smutný? Pre slabého človeka môže byť bolestivá aj vec, ktorá je nepodstatná pre iných. Myslím, že prívlastky pesimista, optimista nie sú správne hlavne kvôli tomu, že pesimisti sú braní v zlom svetle. Prečo je optimista prijímaný spoločnosťou a pesimista odmietaný? Prečo to nie je opačne? Len preto, že "pesimista" svetu ukázal viac slabosti? Alebo, že si jej viac prežil? To, že "optimistu" ľudia nevideli plakať, neznamená, že mu z očí netiekli slzy, že nemá žiadne slabosti. Niektorí ľudia majú jednoducho viac dôvodov na plač, iní na smiech. A s tým sa treba zmieriť. Že sme všetci iní. Emócie z nás totižto nerobia ani pesimistu, ani optimistu.

     Robia z nás človeka.

 

Autor: Kristína Hažlinská

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Katarína Bodnárová

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre