Každý deň bojujem s trojhlavým drakom

Už to takto ďalej naozaj nejde! Každý deň sa žiak musí zúčastniť ťažkého rozhodovania. Učenie a dôsledná príprava do školy, spoločenský život a vlastné záujmy a ešte dostatok spánku. Je to akoby ste doma mali draka, ktorý má tri hlavy a na každom krku obojok. Lenže vy máte len dve ruky a dve vôdzky, preto dokážete držať pod kontrolou len dve hlavy. Zo začiatku sa snažíte zvládať všetky tri hlavy, až kým sa z toho nezrútite a ostanete sami s veľkým množstvom času, ktorý strávite pozeraním „telenovelistických“ seriálov, ktoré vám i tak nič nedajú. 

Takýmito hrôzami sa my žiaci musíme denne prehrýzť. Nie je to len tá škola, ktorá nám sama o sebe dosť znepríjemňuje život, sú to aj tí učitelia, ktorí po nás stále niečo chcú. A to najhoršie len príde. Učiť sa aj doma. Je úplne jedno, aký náročný bol váš čas strávený v škole, lebo keď prídete domov, vaše utrpenie ešte nekončí. Zase sa musíte učiť, písať, čítať... A keby len to, ale musíte pri tom aj vnímať a sústrediť sa, aby ste to urobili správne.

Keď už si prejdete tým všetkým, konečne príde ten zaslúžený sladký pocit, že ste to zvládli. Chcete byť sami, mať chvíľku len a len pre seba. Vezmete do ruky váš tablet a v hlave vám víria myšlienky, či si prezriete skôr nové príspevky na Facebooku, Instragrame, Snapchate, Twitteri, Asku, nové videá na Youtube alebo Musical.ly, či dokonca inzeráty na Letgo. Už ťukáte do Googlu tie písmenká, keď vtom vám do izby vtrhnú vaši trápni rodičia a chcú vás vytiahnuť do prírody.

Predýchavate to a gúľate očami počas chôdze na tej „zábavnej“ túre okolo nejakého jazera, pričom do vás stále hučia vaši vždy dokonalí príbuzní, že ste si nezobrali bundu, ale mobil áno. Takéto a podobné vety už automaticky ignorujete. Na čo si ale neviete zvyknúť, sú tie ich prapodivné názvy nových technológií a stránok. ,,Ipon, Joutube, Gi-Pi-Si, Plajsštation, Smradpone, Fajsbuk...“ Nevidia, ako vám to reže uši?! Jasné, že si neodpustíte nejaké divné zaksichtenie, ale je to asi také príjemné, ako by vám ihlou prešli po srdci! Späť k prechádzke. Keby ste aj dávali pozor, vedeli by ste,  ako sa volá to jazero, ale dnes ste si s tou pozornosťou vytrpeli až až. Úprimne závidíte všetkým, ktorých rodičia momentálne pracujú a oni majú doma toľko času pre seba... Sladký svätý pokoj a Pán Notebook so slečnou Wi-Fi. No neopísateľné!

Keď  prídete večer domov unavení ako trojnohý kôň s oceľovým sedlom, zrazu vás už žiadne správy na Facebooku, Instragrame, Snapchate atď. nezaujímajú. Zmorení sa hodíte na posteľ a zatvoríte oči. Už chcete isto len ten svätý pokoj,  keď v tom vám zavolá dobrý kamarát, či mu neprídete pomôcť s úlohami. Ide vás šľahnúť, že si to zase nechal na poslednú chvíľu, ale keďže ste sľúbili sebe i Bohu, že sa stanete lepším človekom (asi pred dvomi týždňami, keď vás niečo pichlo v boku a vy ste sa báli, že umriete), tak ho neodmietnete. Večer sa vrátite okolo desiatej a máte už polovičku mozgu, niektoré orgány a väčšinu zmyslov vypnutých.

Nejako takto vyzerá deň, kedy sa snažíme stihnúť fakt všetko. Ale nedá sa pripnúť dve vôdzky na tri hlavy a čím viac nad tým špekulujete, tým skôr sa vám všetky hlavy z obojkov vyvlečú, drak vám utečie a keď ho späť nechytíte, unikne vám spod kontroly a zničí vám život. Prístup „vždy všetko zvládnem“ nevydrží nikomu dlho, a tak sa občas stáva, že sa nestíhame naučiť alebo nemáme domácu. Inokedy musíme odmietnuť kamaráta alebo rodičov, ale väčšinou je to tá prvá možnosť, lebo z rodičovských pazúrov sa vážne len tak ľahko nedá dostať. A keď sa rozhodneme obetovať ten sladký spánok a učiť sa v noci, len niekedy si niečo zapamätáme, pretože stres to z nás pred písomkou i tak vyfúka. Už to nie je  také jednoduché, ako keď sme mali päť rokov. Na druhej strane - čím sme starší, tým viac si vieme život užiť a byť zaň vďační.

Nech už je náš výber dennej práce a rozhodnutí akýkoľvek, hlavné je, aby sme sa vedeli i v takom náročnom dni zastaviť a uvedomiť si, že sme zdraví, šťastní, máme okolo seba ľudí, na ktorých nám záleží, že sa neoplatí stresovať a že všetko, čo je dôležité, nejako stihneme.

Leandra Jeszeová

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Katarína Bodnárová

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre